Stará mama môjho známeho, 87-ročná babička, spadla. To sa stáva. Avšak problém bol, že zostala ležať. Dovtedy vitálna babička dnes leží na posteli a už viac z nej nevstane. Celá rodina sa teraz o ňu musí starať a strieda sa pri prebaľovaní, kŕmení, príprave jedla. Snažia sa ju z postele aj zdvíhať, aby nemala preležaniny. Niekedy s ňou jednoducho len musia byť, aby jej odháňali depresívne myšlienky. Tie sa často točia okolo toho, že by radšej zomrela, cíti sa na ťarchu. Keď ju umývajú, plače, má pocit straty dôstojnosti. Umiestniť ju do zariadenia, kde by sa o ňu dobre postarali je problematické. Mesačné náklady v slušnom sociálnom zariadení prevyšujú babičkin dôchodok štvornásobne. Ešteže má rodinu, ktorá sa jej na tento pobyt prípadne finančne poskladá.
Osobne prežívam príbeh pána R. Pred desiatimi rokmi mu zomrela manželka na onkologické ochorenie. Bolo to rýchle. 42-ročnej žene koncom novembra zistili rakovinu v pokročilom štádiu a v predvečer Troch kráľov vydýchla. Jedna dcéra ju pritom držala za ruku. Jen najmladšie dieťa (zo štyroch) malo len 13 rokov. Pred šiestimi rokmi zistili rakovinu aj pánovi R. Našťastie ho bolo možné zoperovať. Pred dvoma rokmi sa choroba vrátila a pán R. s ňou statočne so svojím doktorom bojoval. Posledné týždne jeho života však boli plné bolestí a pán R. občas prestával vnímať realitu, čas, priestor. Často mával úzkosť, lebo nevedel, kde je a či nemá byť niekde inde. Bol zúrivý na tých, čo boli okolo neho, často sa snažil niekam utiecť. Moja žena ma poučila, že toto sa volá agitované delírium. Keby nemal pán R. v závere svojho života medicínsku starostlivosť, bolesť najbližších by sa z bolesti zo straty zmenila na zúfalstvo a bezmocnosť.
So smrťou treba bojovať. Je to naša ľudská prirodzenosť, boli sme stvorení pre život. O tom je aj medicína – zachrániť život, vyliečiť. Keď sa však tieto dve veci nedajú urobiť, často je to práve medicína, ktorá ľudí v tejto dramatickej situácii opustí. Nie jeden známy mi povedal, ako lekári (v tom lepšom prípade) empaticky hovorili, aby si smrteľne chorého človeka zobrali domov, že v nemocnici mu už nepomôžu. Často tieto “oznamy” bývajú skôr cynické vo chvíľach, kedy je človek tak zraniteľný, lebo jeho blízky trpí a odchádza.
Moja manželka je lekárka. Vie, ako môže koniec života pacientov vyzerať bez medicínskej pomoci a vie, ako môže konciec vyzerať s kvalitnou zdravotnou starostlivosťou. Neopustiť pacienta je jej zásadný postoj pri práci!
Kvalitnú zdravotnú starostlivosť (aj na konci života) potrebujú všetci
Inú 87-ročná babička, ktorá bude potrebovať hlavne opatrovanie a ošetrovanie, lekára len pri komplikáciách. Inú starostlivosť bude potrebuje pán R., ktorého stav sa mení každú hodinu.
Ako neopustiť človeka na konci života? Ako predísť utrpeniu? Ako ho zmierniť? Je aj o tomto medicína? Je o tom aj zdravotníctvo? Dá sa vyhnúť zúfalstvu v chorobe? Dá sa vyhnúť skratkovým riešeniam, akým by napríklad mohla byť žiadosť o eutanáziu?
Odpovede na tieto otázky má paliatívna medicína
Na Slovensku však nie je dostatok špecialistov v tomto odbore a jej princípy nie sú implementované do systému zdravotnej starostlivosti. U nás nie sú, ale v iných európskych krajinách sú a paliatívna starostlivosť je tu na rôznej úrovni zabezpečená.
Viacej k téme, ktorej sa chcem viacej vo svojej poslaneckej práci venovať, prinesiem v najbližšom blogu.
Ak sa vám páči článok, môžete ho podporiť cez tento link:
